Tá šibnutá, čo nechce sáčok

Keď v obchode odmietnete igelitku, ste ekologicky zmýšľajúci človek. Ale keď odmietnete mikroténové vrecko, ste divný hipisák.

Patrím ku generácii, ktorá si život bez nich takmer nepamätá. Sú pre nás rovnako automatické ako práčky. A naše deti? Tie sa už doslova narodia v ochrannej fólii so štítkom s osobnými údajmi nalepeným na viditeľnom mieste. A pritom sú mikroténové vrecká také smutné výrobky. Ich krátky život končí večnou smrťou na skládkach a v bruchách rýb. A inde. Celkom ako igelitky, ale tie majú aspoň toľko chochmesu, že si za svoju párminútovú službu nechajú zaplatiť. Používanie jednorazových vreciek som sa vždy snažila obmedziť na minimum, ale aj tak sa mi pri nákupe zakaždým zopár votrelo do košíka. Dlho som nevedela, čím ich elegantne nahradiť. A potom som objavila sieťky na zeleninu a plátené vrecká na pečivo. Objednala som a kým som čakala na poštárku, rozhodla som sa pre zásadný krok: Čo svet svetom bude stáť, moja ruka jakživ nesiahne na kotúč mikroténových vreciek. Amen.

Lenže čo. Doma pomaly nebolo čo jesť, a vysvetľujte rodine, že večera sa dodá do troch pracovných dní, keď dorazia sieťky. Navyše bolo pred Vianocami. No rozhodnutie už padlo, a vzdať sa tak rýchlo nemám vo zvyku. Na svoj prvý bezodpadový nákup som sa teda vybrala s plátenou taškou, do ktorej som zbalila guču použitých sáčkov, ktoré som našla náhodne sa povaľovať po dome. Ďalej fľaše na mlieko do mliečneho automatu, prázdny kartón na vajcia a niekoľko uzatvárateľných dóz, ktorých účel som ešte plánovala cestou premyslieť.

Pri pulte s ovocím a zeleninou to šlo ľahko. Jeden po druhom som preberala k životu použité mikroténové sáčky a takmer ničím som sa neodlišovala od ostatných zákazníkov, bezmyšlienkovite šklbúcich jedno vrecko za druhým z erárneho kotúča. Až na to, že mne sa z hlavy len tak dymilo. Keď máte k dispozícii obmedzený počet vreciek, núti vás to zvažovať, ktoré druhy zeleniny a ovocia ubytujete do jedného vrecka, aby sa dobre znášali a nepogniavili navzájom, ďalej tŕpnete, koľko ich ten váš úbohý vráskavý sáčok ešte znesie a napokon selektujete, ktoré druhy si dovolíte hodiť do vozíka len tak, nadivoko.

Banány sú skvelí nudisti s hladkou pokožkou, dobre na nich držia štítky s váhou, čo sa však nedá povedať o zeleri ani fenikli. Jeden je príliš chlpatý a druhý príliš okrúhly. A to som ešte netušila, že o pár dní sa budem po potravinách promenádovať s nákupným vozíkom celým oblepeným štítkami, pretože tie hnusoby na mojich skvelých sieťkach vôbec nedržia. Myslíte si, že ma to odradilo? Ani trochu. Ale ak si budete nejaké sieťky na zeleninu zháňať, zistite si, ako lepia a či vôbec.

Vráťme sa však k nákupu. Nezadržateľne som sa blížila k obslužnému pultu so syrom a mäsom. Dózy v taške sa už triasli, pretože tušili, že nastáva ich chvíľa, a mne tiež nebolo všetko jedno, lebo čochvíľa malo dôjsť k priamej konfrontácii s predavačkou s očami orámovanými hrubou čiernou linkou, ktorá je práve v strede šichty v predvianočnom prime time a posledné, čo potrebuje, je trúbka, čo jej pred nosom čaruje s umytou dózou. Aspoň tak som si to predstavovala. Našťastie, namiesto spomínanej predavačky stál na druhej strane pultu zľaknutý junáčisko, ktorý, ak mi odporučí dať sa trvalo udržateľne vypchať, tak len veľmi diskrétne. Vypýtala som si nakladanú fetu a podala mu krabičku. Na moment zaváhal, neisto frkol pohľadom na svoje štandardné nádobky. A potom viete čo spravil? Normálne ten syr naložil. Práca mu nešla od ruky, pretože feta bola hranatá a dóza okrúhla. Ale naložil, chalanisko, a moje srdce zaplesalo. O nejaký čas som pri tom istom pulte narazila na skúsenú predavačku v stredných rokoch. Tenké pery, biely plášť. Jednoznačne ma pošle do biokelu. Keď som jej však podala dózu, nehla brvou, automaticky odrátala váhu obalu a vypýtala si vrchnák, ktorý som jej v šoku zabudla podať. Tak ono nás takýchto divných bude asi viac.

Nie je náhoda, že mikroténové sáčky sú klasifikované ako tovar na jedno použitie. Pri pokladni sa mi jeden roztrhol a skôr, ako sa jeho obsah stihol rozhodnúť, do ktorej strany sa rozkotúľa, pokladníčka už držala v rukách kotúč a chystala sa z neho vytrhnúť nové vrecko. Zadržte! Zvolala som a pozbierala paradajky. Ale ten zákerný polyetylén na mňa neustále číhal spoza pokladničného pultu, pripravený zakročiť.

Pravda je, že moje nákupné zvyklosti predavači vo všeobecnosti prijímajú neutrálne až pozitívne, ale nie vždy sa stretávam s pochopením. Napríklad na trhovisku som kúpila reďkovku a do vlastnej nádoby nabrala oriešky. Kým som vyťahovala peňaženku, predavačka mi reďkovku rýchlosťou blesku strčila do sáčku. To nebolo treba, povedala som. Ale my to tak robíme, ohradila sa, brániac svoje práva a povinnosti. V predajni hydiny som si vypýtala vajíčka do vlastného kartónu. Máme len v balení po tridsať alebo po desať, povedala pani za pultom. Ale doma si ich pokojne môžete prebaliť, žmurkla na mňa chlácholivo, keď videla moje sklamanie. Vyhladla som a zašla do pekárne. Niekoľkokrát som musela potvrdiť pekárke, že chcem ten rohlík fakt podať normálne do ruky, kým mi ho konečne zdráhavo podala. Ešte chvíľu za mnou hľadela. A popeláři nebudou mít co žrát, pomyslela si.

Uvedomíte si to, až keď si to začnete cielene všímať: Nikto nedokáže dať toľko sáčkov človeku, ako dokáže len človek človeku. Igelitky stačí odmietnuť, no pred sáčkami musíte utekať.

Napriek tomu ma to baví. Byť šibnutou, ktorá so sebou vláči sieťky a nechce sáčok. Nechať si načapovať kávu do vlastného termohrnčeka. Vyjsť z komfortnej zóny je vlastne celkom dobrodružné. Môj muž dnes v potravinách zožal úspech za plátené vrecko na chlieb. A ja, keď prídem domov s nákupom, vždy sa pochválim, čo sa mi dnes podarilo vypýtať do dózy. Najbližšie plánujem zájsť ešte o krok ďalej a dať si zabaliť mäso do vlastného kompostovateľného papiera. Porazí ich.

blog comments powered by Disqus