Oddych podľa mamy

Iba naivný blázon by čakal, že si na dovolenke pri mori s malými deťmi oddýchne. Ale nie je oddych ako oddych.

Ako matke mi bolo od začiatku jasné, do čoho idem. Že ma čaká ten istý džob ako doma, len v inom prostredí, kde sa piesok bude prúdom liať z topánok a voda sypať z očí v podobe sĺz a morskej vody. Vôbec mi to nevadilo. Ja som si totiž šla na dovolenku v prvom rade oddýchnuť od kapely Lojzo.

Aby som to vysvetlila, kapela Lojzo je v tom nevinne. Previnila sa jedine ak svojou existenciou a tým, že mama troch detí už mala po krk všetkých ukričaných afektovaných detských CD, a doteraz má ťažké srdce na Ježiška, ktorý pod stromček minulý rok zákerne podstrčil Jaroša. S manželom sme sa od istého času zhodli na tom, že deti vôbec nepotrebujú počúvať detskú hudbu. Bez problémov si dokážu obľúbiť aj to, čo radi počúvajú dospelí. Keď naše decká cestujú s otcom v aute, namiesto Spievaniek si s krikom pýtajú "JEP". Ak cestujú so mnou, je to inak. JEP nepočúvam, namiesto toho ladím rádio, lebo tam hrajú všeličo. A raz na Regine odkiaľsi vyhrabali Lojzovho Štronza. Kvóty sú sviňa. Deti ožili, prejavili nebývalý záujem o tento typ hudobného zážitku a keď skladba dohrala, pýtali si ju znova. A od toho momentu sme sa v tom viezli.

Náhodou, Lojzo je super kapela pre deti. Spĺňa všetky kritériá. Hravé melódie, namiesto ohlupujúcich bítov hrajú autentické hudobné nástroje, a tie kostýmy, ešte lepšie ako Fíha Tralala. Veď uznajte.


Akurát morálne posolstvo pokrivkáva. Ale na druhú stranu, nepoznám dieťa, ktoré by sa na základe motivačnej pesničky od Podhradskej a Čanakyho naučilo pozdraviť, poďakovať, alebo nebodaj požičať hračku kamarátovi. Myslím si preto, že ani texty od Lojza na našich deťoch výraznejšiu stopu nezanechali. Aspoň zatiaľ si nepýtajú k špagetám chren, ani si ešte neboli hrknúť za jeden na tržnicu. Iba v čakárni u lekára si namiesto haťapaťa bumbác pospevujú ný-natý-ženatý. Ale v tom problém nevidím.

Takže Lojzo. Zo začiatku to bola sranda. Doma sa našlo dvojité CD, o zábavu bolo postarané celé dni. Deti počúvali, tancovali a skákali, stláčali play a stop a open. O deviatej ráno, po štvrtom vypočutí, som CD schovávala do hornej police a popoludní rezignovane vsúvala naspäť do prehrávača. Obchytané hudobné nosiče som v kuchyni umývala saponátom spolu so šálkami a vareškami, lebo deti si veľmi rýchlo našli vlastné spôsoby púšťania svojich obľúbených skladieb. Len prehrávač ticho trpel. A niekedy aj nahlas.

Keď sme sa balili na dovolenku, tie cédéčka som doma zabudla naschvál. Prežili sme. Bol to môj skvelý týždeň bez Lojza. Len si predstavte. Nechať sa ráno prebudiť sviežim morským vzduchom, vstať ešte pred deťmi, ísť si sama zaplávať v čírej slanej vode a cestou späť priniesť z pekárne čerstvé nadýchané croissanty. A to všetko bez Zitky Obezitky a Ukulele i-á. I keď v skutočnosti ma väčšinou prebudil detský prst v nosnej dierke a croissanty nám priniesol kamarát, ubytovaný v susednom apartmáne. Ďakujeme za ne. Chutili výborne, ale naše decká nad nimi ohrnuli nos a vypýtali si párok. Tak možno si na toho Lojza predsa len budem musieť dať pozor.

Mimochodom, je skvelé dovolenkovať s kamarátmi. Jednak tie croissanty, za druhé je väčšia sranda, a navyše sa pred ostatnými rodinami môžete blysnúť, aké máte bystré a vychované potomstvo. Alebo aj nie. Občas, keď sme zapli televízor a naše deti na chvíľu prestali presúvať nábytok, robiť si šmýkaly z posteľného prádla a búchať vidličkami o stôl s pokrikom "my chceme jesť", začuli sme z vedľajšej terasy decentné cinkanie príborov a rodinný rozhovor pri večeri o zákonitostiach vesmíru. Treba podotknúť, že naši susedia s nami vydržali až do konca dovolenky, za čo im patrí uznanie a česť. Dokonca sme podľa všetkého ostali aj kamaráti.

Vybrať sa do Chorvátska bez detí alebo s nimi, to je veľký rozdiel. Ak idete single, rozprestriete si deku na osamotenej skale a cik-cak schodíkmi zostúpite rovno do mora, rovného ako dlaň. Pokiaľ idete s deťmi, terigáte kočík po rovnej ceste vedúcej na hlučnú a zaľudnenú cik-cik pláž. To je môj údel, povedala som si vyrovnane, sediac na pobreží medzi hrabličkami, lopatkami a formičkami a veľmi som sa potešila, že to batoľa, ktoré sa obďaleč práve vykakalo na cudziu deku, nie je moje. Všeličo tie naše decká povystrájajú, pomyslela som si, ale majú aspoň toľko chochmesu, aby si uľavovali inde ako na pláži pred ľuďmi.

Kam ideme? Spýtal sa ma syn asi na štvrtý deň, keď som balila veci do plážovej tašky. Predsa k moru, povedala som bodro. Zatváril sa otrávene. Ale ja som sa už kúpal, chcem ísť domov, zahlásil. Potom ešte potichu, skormútene dodal: Chcem počúvať Lojza. Chúďa. Ešte pár dní vydrž, povzbudila som ho s dávkou materinského súcitu nad synovým abstinenčným príznakom.

Posledný deň dovolenky máva more najkrajšiu farbu. A hoci viem, že o nič nejde, vždy cítim trochu nostalgie. V takomto rozpoložení som večer pred odchodom usrkávala svoje citrónové Karlovačko, zachytávala posledné slnečné signály a pozorovala deti, hrajúce sa na brehu. Z myšlienok ma vytrhla neznáma žena, ktorá sa mi prihovorila s poľským prízvukom: Do you speak English? Pohodila som vlasy dozadu a takmer koketne zdvihla slnečné okuliare. Môžeme sa rozprávať po Poľsky, odpovedala som nonšalantne v jej rodnej reči. Vaše dziecko sa tamto práve vykakalo, niečo s tým spravte, odsekla a hodila rukou smerom k jednému z dvojčiat. Moje dziecko sa hralo medzi spenenými vlnkami, ktoré veselo vyhadzovali na breh dve hovienka strednej veľkosti.

Dovolenkový sladkobôľ sa razom vytratil. Duchaprítomne som schytila naše nové vedierko a vybrala som sa po úlovok. Dobrá rada: Keď zbadáte na pláži dospelého človeka, ako bezradne prešľapuje s vedierkom v ruke, nedívajte sa dnu. Ale ostro sledujte, kam s tým vedierkom mieri. A ešte: Neprechvaľujte svoje deti, ani v duchu nie.

Cesta domov s nami trochu zamávala. Deťom sa diaľničný úsek medzi Varaždinom a Balatonom, sprevádzaný šoférovými triphopovými hudobnými vsuvkami, nezdal dostatočne strhujúci. Ako to už býva, zachraňovala som situáciu vlastným spevom. Minulý rok som si bohato vystačila s Keď si šťastný a Prší prší. Keď som však teraz zatlieskala rukami, deti na mňa vrhli pohľad, akože, my nie sme Taliani, Lenka, a vypýtali si Lojza. Nezľakla som sa výzvy, ale rozhodla som sa, že nabudúce už nebudem blbá a zbalím všetko, čo treba. Radšej si CD stokrát vypočuť na diaľnici, než stokrát bliakať Na centrálnom trhovisku.  

Po príchode domov bol náš prehrávač niekoľko dní na roztrhanie. Doslova. Deti počúvali, tancovali a skákali, stláčali play a stop a open trikrát toľko ako inokedy. Dokonca sa im podarilo vložiť do prehrávača obidve CD naraz. To už si postarší prístroj povedal, že stačí, a odišiel. Bol to môj obľúbený prehrávač, dostala som ho k šestnástym narodeninám. Náš príchod z dovolenky však neprežil.

Prečo nejde? Spýtalo sa dieťa. Nuž, pokazili ste rádio, tak nefunguje, vysvetlila som. Tak zavoláme uja radiátora, nech ho opraví, poznamenal synak bystro. Vedela som, že má pravdu. Bez prehrávača a bez Lojza vydrží naša domácnosť presne sedem dní. Do tej doby sme našťastie stihli zapojiť iný stroj a ten starý dať ujovi radiátorovi do opravy.

Tak to teda bolo. Oddýchli sme si a žijeme spokojne ďalej, s troma deťmi a Lojzom. Počas cesty autom si však už dávam veľký pozor, čo naladím. Lebo ak niekde zahrajú Poručíka Žigiru, nezachráni ma ani letecká dovolenka na Marse. A o našom prehrávači ani nehovorím.

blog comments powered by Disqus