Novembru na rozlúčku

Začiatkom novembra som si dala vytrhnúť zub. Osmičku, potvoru, nakrivo rástla. Dúfala som, že to nebude veľmi bolieť, pretože namiesto tabletiek od bolesti som si zobrala detské čípky proti horúčke. Veru, veľa nechýbalo.

Ten zub som si mohla dať vytrhnúť kedykoľvek. Pre november som sa rozhodla cielene. Zaťažkávací mesiac. Nie, že by som ho nemala rada, milujem novembre. Ten pozvoľný a inokedy radikálny prerod jesene do zimy. Vždy niečím prekvapí. Okrem toho, ľudia akosi prirodzene obľubujú mesiace, v ktorých sa narodili. (Neboj, drahá, čo to čítaš, nie si sama, ktorá zabudla). Ide o to, že odkedy sú deti, na spokojné prežitie novembra treba zapojiť kus fantázie. V tme a pľúšti sa totiž nebudete do večierky len tak flákať po vonku. Ten zub, to bol vlastne taký zbabelý ťah, aby som si so studeným obkladom na zdutom líci mohla na pár dní v pokoji všetko premyslieť.

Takže november. Keď sa decká budia z obedného spánku, pomyselné slnko je už nízko ako kolty Joža Limonádu. Chce to program a disciplínu. V predposlednom mesiaci môžete napríklad vziať deti zažať dušičkové sviečky k hrobom a tento rok sa dalo ísť pozrieť aj k urnám. Ibaže tomu prvému decká veľmi nerozumejú, a tomu druhému ešte menej, chvalabohu žiaľbohu. Ale voliť sme šli, aj keď som po tej stomatologickej extrakcii stále vyzerala ako Orr, ktorý cvične nosil v lícach plánky, aby na úteku z basy vládal dúchať do plachiet, a kvôli bolesti by som bola ochotná pristúpiť aj na ten čípok.

Mater však musí byť silná a fit. Spamätala som sa rýchlo a v jeden slnečný deň som našla na terase zabudnuté gaštany. Dosť veľa, za kýblik. Ešte boli dobré. Zvažovala som, čo s nimi. Keď kedysi otec doniesol domov vrecúško, piekli sme ich na horúcej platni. Inú úpravu nepoznám. Ale teraz sú dva stromy na dvore a treba sa popasovať s väčším množstvom. Ani neviem, kto ich tam zasadil, nikto sa nechce priznať, lebo sa vôbec netvária ako tá menšia záhradná odroda a mám dojem, že o pár rokov sa nám postarajú o celodenné tienenie a pri troche šťastia aj prekyprené základy. Zatiaľ sa však tešíme z plodov. Nabláznila som deti, že si ideme spraviť tortičky z gaštanového pyré a šľahačky, a zvyšok pyré odložím do mrazničky. Decká počuli slovo na T a viac ma už nepočúvali, skákali okolo čerstvo uvarených gaštanov, tešili sa a škriabali na kuchynskú linku.

Neuvedomila som si dve veci. Za prvé, varené gaštany sa šúpu podstatne ťažšie, ako tie pečené. Šúpať varené gaštany je peklo. Deti to bavilo pätnásť minút a zvyšných štyridsaťosem hodín som s prestávkami odmakala sama a s mužom. A za druhé, čo je ešte horšie, keď sa raz do tej úmornej roboty pustíte, tak neviete prestať, pretože varené gaštany sú strašne dobré. Nebesky dobré. Ledva som deckám odložila na tie skromné tortičky so šľahačkou. Cítila som sa ako Janíčko, čo v lese oberal jahody, všetko som pojedla a ešte som sa pritom aj schovávala. Nevarte gaštany, ak chcete byť dobrá matka. Mne decká behali po dome neprebalené, bosé, rozlievali po dlážke a pokreslili voskovkou rádio, a ja som zatiaľ v kuchyni šúpala gaštany a čudovala sa, ako to, že mám stále temer prázdny hrnčíček. Navyše, tortičky až tak veľmi neoslnili, deti si mysleli, že budú s čokoládové. Aspoň som ich mohla zjesť.

Až keď mi gaštany už liezli ušami, očistili sme na nočnej s manželom druhú polku kýbla a z nej som potom urobila gaštanové pyré. Malý kvádrik, maslo pri ňom vyzeralo ako starší brat, a toľko roboty. Ak sa vám nabudúce v potravinách bude zdať, že to gaštanové pyré je akési pridrahé, tak nie je.

Veru, zasedeli sme sa pri tých gaštanoch. Načim vyjsť opäť von. Vonku začal fúkať silný vietor a to je šanca pre šarkana. Nechala som si jedného kúpiť, aj keď je to hanebné, lebo šarkana by sme podľa správnosti mali s deťmi vyrábať. S manželom nás ospravedlňuje fakt, že decká sú ešte krpaté a aj ten starší výtvarného talentu nepodedil. Keď kreslí rodinný obrázok, vyzerá to ako kŕdeľ medúz. Nič, vonku fučalo, motivačne som mávala baleným šarkanom a lákala deti za dobrodružstvom. Keď som ho na kopci rozbalila, polovicú súčiastok mi rozfúkalo po okolí. Trvalo nám dvadsať minút, kým sme všetko ponachádzali a ďalších pätnásť, kým som toho prostučkého šarkana poskladala. Bez návodu, lebo ten mi tiež odfúklo, ale nazdávala som sa, že takú sprostosť predsa zvládnem. Deti medzitým stratili o šarkana záujem, lebo som im nedovolila trhať šarkanie stužky, a pozvoľna presunuli pozornosť na blatisté kaluže. A keď som toho igelitového úbožiaka nútila vzlietnuť, zatiaľčo on sa len točil tesne nad zemou, potom sa vzniesol vzápätí zapikoval do blata, začal nám všetkým liezť na nervy. Doniesla som ho na obed domov, potrhaného od vetra a detí, a dorazila ho sama. Aby sa nám obom uľavilo. Takže budúci rok vyrábame ručne. Nabetón. Aj keď nie je vôbec isté, že sa opäť nevytočím, ale bude to aspoň ekologické.

Ako vravím, november zvykne prekvapiť. Tak aj tento tok. Šiesteho sme obedovali vonku a dvadsiateho deviateho stavali snehuliakov. Mama vraví, že keď som sa narodila, bolo mínus dvadsať a kopa snehu. Možno preto sa vždy teším ako dieťa, keď sa zobudím do zasneženého rána. Možno som viac zimné dieťa ako jesenné. I keď teraz tú sánkovačku odmakám za troch, a keď starší syn prestane vládať, tak za štyroch. A nikdy nesmiem stratiť ostražitosť. Napríklad, keď si sedím pod kopcom na sánkach a s dvojičkami pozorujeme odhŕňač, a po pár minútach pozriem hore a vidím, že synak sa mi práve chystá poslať zásielku...


...takže november? Nedám naň dopustiť, naozaj. Každý prežitý november mi nielen pridá rok, ale ma aj zocelí. Ostáva už len s vďakou sa rozlúčiť a tešiť sa na ten nasledujúci.

blog comments powered by Disqus