Bábätkovské tenkrát poprvé (plus súťaž!)

Nie som dobrý fotograf. Nejde len o to, že neviem fotiť. Svoj predposledný aparát som rozbila v lete, keď mali dvojičky tri mesiace. Nový som dostala od manžela na narodeniny na jeseň, takže obdobie 3 až 6 mesiacov majú chalani zmapovaný dosť mizerne. Navyše ešte stále nemajú založený svoj prvý fotoalbum. Hrôza so mnou.

Našťastie, píšem si materský denníček. Je to môj spôsob, ako si zachytávať všetky tie neopakovateľné zážitky a zobrazovať deti na papieri slovami v momentoch, ktoré sa tak rýchlo vytrácajú. Zo života aj z pamäti. Stojí v ňom, napríklad, citujem: "Pane bože, ak by som ešte niekedy v živote chcela mať deti, prosím ťa, prepleskni ma očuranou plienkou. Prípadne môže byť aj okakaná, aby som si to naozaj navždy zapamätala." Koniec citátu.

Pohroma nastane, keď o tridsať rokov nájdu decká tento zápisník niekde na povale. Ale aspoň zistia, prečo má ich mama tik v ľavom oku a prečo sa aj v preddôchodkovom veku stále strháva zo spánku s výkrikmi ako "nono!" alebo "prečo ho sáčeš?" a ešte "neopováž sa odtiaľ skočiť!"

Ak patríte skôr k rodičom, ktorí radšej fotia, než vylievajú svoje frustrácie do zápisníčkov, potom mám pre vás tip, ako dať svojim fotospomienkam ešte malinký upgrade. A síce, Míľniky: Sympatický projekt dvoch oteckov (a ich detí, samozrejme, lebo keď ich raz človek má, nič už nevytvorí len tak sám). Ide o maľované míľnikové kartičky, s ktorými zachytíte všetky dôležité okamihy svojich bábätiek. Vyzerajú takto:

  milnikyjpg
A fungujú nasledovne: V momente, keď vášmu dieťatku napríklad vylezie prvý zúbok, vystihnete moment, keď práve nemrnčí a nevreští, a odfotíte ho s touto kartičkou.

zubok-600x600jpg
Takto si zaznamenáte, ako bábo vyzeralo, keď malo týždeň, mesiac alebo pol roka, a tiež aké to bolo, keď dosahovalo prvé pokroky: keď sa naučilo otáčať, sedieť, stáť. S mojimi deťmi som už míľnikové kartičky vekovo síce prešvihla, ale schválne. Otestovala som a porovnala s mojím zápisníkom, či aj on zachytil niektoré dôležité míľniky v živote mojich detí aspoň tak dobre, ako by to urobili fotky s kartičkami. Takže:

Moje prvé slovo. Áno, zápisníček jasne vraví: Prvé slová mojich detí, teda okrem obligátnych mama a tata boli HAM a BÁC. Čiže výrazy, ktoré považovali vo svojom živote za najdôležitejšie. Momentálne sú u nás najpoužívanejšími výrazmi tieto: vylial, buchol, vysypal, hapal a hlavne: Berieeeeee!

b8c65a2b-4e47-40de-974f-c698a80832fcjpg

Prespatá celá noc. Hmmm, táto je zákerná. Pri jednom dieťati sa to dá ľahko určiť. Pri dvojičkách je vec zložitejšia. Jeden môže slávnostne prespať prvýkrát celú dlhú noc, ale mama ani nezbadá, lebo druhý každú chvíľu huláka ako novorodenec. Dalo by sa určiť, kedy prespali celú noc obaja, ale to bol môj organizmus pravdepodobne v takom šoku, že sa ešte tri dni nevedel z tej prespatej noci spamätať, nie aby to ešte niekam zapisoval. Lebo tá prespatá noc sa týkala nielen detí, ale po roku a pol aj mňa.

Prvé kroky. Áno, zápisník pamätá. Chlapci sa jedného letného dňa začali púšťať na väčšie vzdialenosti s rukami vystretými pred sebou, ako námesační. Jeden mal kroky istejšie, a druhý sa skôr tackal, občas príslovečne aj s fľašou v ruke. Dojčenskou, ak chcete vedieť.

Prvá tuhá strava. Tak to si pamätám celkom presne aj bez zápisníka a fotiek. Asi v piatom mesiaci chlapci ožužlali a sčasti skonzumovali svoju pamätnú novorodeneckú kartičku z pôrodnice, ktorú mali na pamiatku zavesenú na postieľke. Tento zážitok ovplyvnil ich stravovacie preferencie na dlhé týždne, kedy namiesto nudnej kašovitej mrkvy a zemiakov oveľa viac preferovali stravu papierovitú: servítky, obaly, a - ach áno, knižky. Ešte aj dnes ich podchvíľou nájdem niečo žuť a potom nemôžem nájsť pokladničný blok z potravín.

Mimochodom, keď sme už pri tých pamätných kartičkách s údajmi o narodení, aj tie sa dajú na Míľnikoch objednať. Ale to jedine ak by ste chceli, aby aj po dlhom čase vyzerali reprezentatívne, napríklad takto: 

milnikovekartickyjpg

Lebo tie moje sú na tom momentálne asi takto:

d05ee154-9e6f-45d3-af79-48cf726b7903jpg
Kvitujem, že tvorcovia kartičiek mali toľko chochmesu, aby sa vyhli téme prvý cik do nočníka. Lebo v prípade jedného z našich dvojičkových bratov by sme s touto kartičkou museli čakať hádam aj do puberty.

Nech sa už vaše spomienky rozhodnete uchovávať akokoľvek, pomôcky a nápovedy sa vždy zídu, pretože hlava zabúda rýchlo, všakže. Tak teda, šťastnú ruku pri dokumentovaní.
(Súťaž bola ukončená)

blog comments powered by Disqus